Niekedy sa veci zlomia, ale je to v poriadku

Práve sme sa vrátili z dovolenky. V Piešťanoch sme strávili krásne štyri dni, ale prišli sme domov a "veci" z nejakého dôvodu na mňa doľahli. 

Je to jedna z tých chvíľ, keď si chcete zobrať veľkú šálku čaju, zabaliť sa do deky a rozmýšľať či dumať nad vecami životnými. A možno je lepšie len tak sedieť, hocikde v priestore, jednoducho tam, kde sa zložíte. Aj tak budete rozmýšľať, možno sa vyplačete a možno sa vám len skriví tvár od plaču bez sĺz. Akoby sa vnútri niečo zlomilo...

Myslím, že plač je liek. Vždy keď plačeme, niečo sa v nás zlomí. A to nemusí byť zlé, plačom totiž môžeme lámať vnútorné bariéry, strachy, bolesti. Predstavujem si to tak, že plačom sa dá uzdraviť srdiečko. Keď plačete, je to ako s robotníkmi na rekonštrukcii zničenej budovy. Aj z nich kvapkajú kropaje potu, ale výsledok ich práce je nádherný opravený kaštieľ. Vy ste robotník a tým kaštieľom je srdce. Príliš poetická metafora? Alebo veľmi zlá? Nechám na vás.

...a keď sa to niečo zlomí, zostane ticho. Prázdne, bez emócií, pokojné. Môžete sedieť na tej podlahe alebo schúlení v deke minúty či hodiny, ale niečo je lepšie ako predtým, než ste si sadli. Niečo sa zlomilo, možno niečo zlomilo vás, ale je to v poriadku. Je to možno dokonca lepšie ako "v poriadku".

Ostáva mi len otázka na záver; mali by sme sa ísť teraz všetci povinne vyplakať? :-)

Nebojte sa, čokoľvek sa vám v živote láme, je to úplne v poriadku.

S láskou Valentina.