Počúvať vlastné srdce

Hovorím si, sľúbila som blogu, že budem písať otvorene, reálne a ľudsky. Neviem na koľko sa mi to darí a neviem, či chcete čítať tieto písmenká, ale chcem to skúsiť a napísať kúsky života, ktoré vám možno pomôžu. Pretože, keď čítam takéto kúsky životov ja, odchádzam vždy inšpirovaná.

Už nadpis článku hovorí: Počúvať vlastné srdce. Znie to ako z rozprávky, bohužiaľ rozprávky tak všeobecne považujeme len za rozprávky, a asi takýmto ponaučeniam nedávame veľký význam. No za svoj krátky život som si všimla aspoň toľko, že rozprávky ukazujú práve to ako by sa mal život žiť.

Začiatkom tohto roka som si dala predsavzatie. Bolo inšpirované citátom, ktorý som pár rokov dozadu nechápala, a preto sa mi nepáčil. Lenže čas prešiel a nakoniec je z toho citátu moje životné motto, aspoň na tento rok. Znie: Step out of your comfort zone. Alebo v slovenčine: Vystúp zo svojej komfortnej zóny. Uvedomila som si ako priveľmi nad všetkým rozmýšľam a totálne tým hlukom myšlienok prekričím obyčajné bum-bum, bum-bum.

Bol čas začať vnímať tú citovú stránku namiesto rozumovej. Pretože rovnováha je potrebná. Všetko na nej funguje.

Moje myšlienky pre mňa doteraz predstavujú obavy, ktoré si vytváram. Naopak srdce - to je večný šintor. Asi to poznáte. Chce blúdiť, spoznávať, objavovať, skúmať, milovať, nechať sa zraniť a opäť hrdo kráčať vpred. Chce to všetko, chce bláznivo rozdávať lásku celému svetu. A skutočne by mohlo všetko, až na tú malú nervóznu prekážku. Tie myšlienkové červené STOP-ky.

A tak som zobrala svoje predsavzatie vážne a počas tohto roka som posúvala vlastné hranice. Pane Bože, sama som sa s kamarátkou vybrala do Prahy, na vlastnú päsť! Pred pol rokom by som to určite nespravila. Mám lepšie vzťahy s ľuďmi, vznikajú úplne spontánne. Zbúrala som svoju školskú nalinkovanú rutinu, robím veci vtedy, keď mám na ne chuť a, mimochodom, vychádzajú lepšie než predtým. Nabrala som odvahu a skúsila založiť blog, napriek tomu, že viem koľko skvelých a prepracovaných blogov už existuje. A tiež som sa rozhodla blogovať pod vlastným menom. Zoznam je dlhý.

Všetko z toho sa dialo za obyčajného zvuku bum-bum...

Oplatí sa ho počúvať. Aj malé deti ho počúvajú a sú také nespútané, divoké a slobodné. Mám pocit, že vekom strácame spontánnosť, pretože sa príliš bojíme po uvážení všetkých vecí, ktoré by nemuseli vyjsť. Zabudnime na chvíľu na nebezpečenstvá a započúvajme sa do rytmu srdca. Bije divoko, vyklepáva rytmus života, tak podľa neho konečne aj tancujme! 

Načúvať tomu, čo skutočne chceme môže byť náročné a strašidelné. Ale nakoniec, je to oslobodzujúce. Lebo vtedy je zrazu všetko presne tak ako to má byť.

Počúvate ho?

S láskou Valentina.