Vždy príde v tom najnevhodnejšom čase, keď toho treba toľko spraviť a máte milión plánov. Ako naschvál, choroba rozbehnutý život spoľahlivo na pár dní odstaví. Stalo sa mi to znovu a stalo sa mi to po dlhom čase, keď som si myslela, že už ma ani nedobehne. Ale ona dobehla, mám tiché tušenie, že dokonca už chvíľu na mňa čakala.
Krásny zabehnutý život - škola, autoškola, pomedzi to kávičky, čajíky, čas na hudbu, knihy, skvelé rozhovory i kúsok facebooku. A stále s pocitom, že energiu môžem rozdávať na všetky strany. Rýchle životné tempo? Možno trošku, no je mi super! Chladné počasie ma ale potrápilo a s nádchou prišlo aj boľavé hrdlo. Život však ide ďalej. Len s viac čajíkmi, zvýšenou dávkou vitamínov, štipľavými cukríkmi a vreckovkami v každom prázdnom i plnom vrecku. Prvé dni zvládam, veď musím. Tie ďalšie, nie tak moc. Tak k pani doktorke, nech ma nechá aspoň dva dni doma. Oddýchnem si a budem svieža ako rybička. Veď musím stihnúť ten koncert, na ktorý sa už mesiac teším. Stihla som. Cítila som sa dobre, dobitá energiou živej hudby. Späť do školského kolotoča! Už to bude dobré, už som zdravá. Alebo nie? Dva týždne mi to funguje, pozostatky antibiotík ma pravdepodobne držia na nohách. Ale cítim sa naozaj dobre. Jeden deň, krásne slnečný, to dokonca risknem bez šatky na krku. To je skvelý pocit! A hlúposť. Bum. Druhé ráno ma znova bolí hrdlo. Veď to prejde. Neprechádza. Ďalšie ráno bolí ešte viac. Späť k čajíkom a vitamínom. Ani tie to akosi nezvládajú. Začínam kašľať. Sirup nepomáha. Je pred prázdninami a ja si hovorím, to chce znova pani doktorku. Lebo naozaj. Bum číslo dva. Antibiotiká číslo dva. Silné antibiotiká. To sa mi už nepáči, lebo nerada dávam organizmu niečo, čo síce pomôže, ale ním aj brutálne zatrasie. Lenže kašeľ je v tomto prípade už tak nepríjemný, že straší mňa aj rodičov a ja si hovorím, že iná cesta nie je. Ham antibiotiká a ahoj gaučovému "letisku", ktoré sa pre mňa na pár dní stáva nerozlučným priateľom.
 |
| Zdroj: pinterest.com |
Dovoľte mi zhodnotiť to. Prvé dva dni boli pre mňa utrpením. Ako mám len ležať, nič nerobiť a byť maximálne neproduktívna? Už tu mi niečo nesedí. Neviem zastaviť, hoci som prinútená. Cez tie prvé dva dni som oddychovala, aby si telo odpočinulo, no myseľ pokračovala v rýchlosti. Chcelo to ešte dobrých pár hodín, kým som spomalila i túto časť mňa. A začali sa diať príjemné zmeny. Začala som si užívať pobyt doma, začala som si znova užívať samotu a pomalý priebeh udalostí, keď za deň vykonám tak maximálne ohriatie jedla a uvarenie čaju. Oddych ma znova začal baviť. Oddych v pravom zmysle slova. Človek sám so sebou, čas vyplnený jednoduchými radostnými vecami ako hudba, filmy a knihy. Spomenula som si na veci, ktoré som zvykla robiť - začala som znova čítať články spojené s jogou, prezerať inšpiratívne obrázky a vymýšľať témy na blog, ktorý, asi ste si všimli, trošku upadol. Hlavne, že som mala čas na všetko! (hehe)
Choroba zastaví. A tiež zaručene prefacká. V tomto našom milom svete to tak funguje. Ale dôležité je uvedomiť si prečo zrazu stojíme. Lebo viete, potom tá choroba mala význam.
S láskou vaša Valentina
Komentáre
Zverejnenie komentára