Zo života | Slovami skrz myšlienky alebo o posledných dňoch v krásnom zmätku pocitov

Dlhšie som nepísala, mrzí ma to. No napriek tomu, že tento blog stál, ja ani chvíľočku. Bola som na nových miestach, spoznala nových ľudí, narazila na nové bolesti, znovu sa nahlas rozosmiala a vlastne... veď viete, tak ako sa snažím stále, žila som - zas o kúsok viac. 

A hoci bolo a je okolo mňa toľko inšpirácie, dnešný príspevok nebude nijako usporiadaný či zaradený do špeciálnej podskupiny. Píšem či spisujem jednoduché myšlienky, ktoré spoznávam vo svojej každodennej realite, a ak nič viac, tak dúfam, že vám dajú pocit, že sa tak cítime niekedy všetci, že sa strácame, aby sme sa nachádzali, že plačeme, aby sme sa smiali. Že všetko sa deje preto, len aby sme zistili, že všetko, ale úplne všetko, je absolútne v poriadku. 

Tak ja teda ťukám a píšem, vám, mne, zo srdca, srdciam.

Chvíľami sa zamýšľam, či je bolesť - tá psychická najmä - naozaj nevyhnutná. Lebo, viete, bolí. A napriek všetkým úvahám, či to jednoducho nejde bez nej, zisťujem, že nie. Prečo by aj malo? S ňou rastieme, objavujeme a sme nútení skúmať svet z nových pohľadov. A viete čo? Čarovne prestáva bolieť v momente, keď ju prijmeme.

Potom sú tu tie momenty, keď vás z ničoho nič prepadne šťastie. No fakt, úplný lúpežník! Okradne vás o smutné. Rozsvieti pomyselnú žiarovku a vy sa usmejete. V takých chvíľach sa nebráňte! Radšej si zatancujte v kúpeľni na obľúbenú pesničku - vyskúšala som, šťastiu sa od vás nebude chcieť.

No tak ako úsmevy, plač je nevyhnutný pre život. Občas sa to nezdá, ale dokáže vyriešiť viac než dosť. Ak nič viac, unaví vás natoľko, že si konečne poriadne pospíte. (To je asociácia, čo?) 

Viac než kedykoľvek vidím, čo s človekom spraví, ak zabúda na rovnováhu. A je jedno či v prespatých dňoch vs. prebdených nociach, pri trávení času s priateľmi vs. kvalitného času so sebou samým alebo pri zdravom jedení vs. miešaní sladkého, slaného a pomedzi to i kyslých uhoriek. Jednoducho, ak jin, tak i jang. Závisí od toho celý vesmír (naozaj).

Hudba, kniha a posteľ je niekedy naozaj všetko, čo k životu potrebuješ. 

Túžba žiť, cestovať a meniť rastie. Asi je to mojím ubúdajúcim-násťročným vekom. Každopádne je to to najkrajšie obdobie a ja sa neviem dočkať, čo pre mňa táto zemská gulička chystá. Verím len v to dobré.

No a nakoniec mi tak napadá... čokoľvek je, je len na nás ako a či to bude i naďalej. Či to vnímate pozitívne alebo negatívne, nechám na vás.

Myšlienok mi hlavou blúdi omnoho viac, tieto sa predrali na virtuálny papier. Dúfam, že do vás trošku rypli - v najlepšom zmysle slova. Akonáhle ich lepšie usporiadam, prídu články s pravidelnou dochádzkou.

Majte sa krásne a ďakujem za vaše čítania.

S láskou Valentina