Zo života | Učiť sa akceptovať to zlé

Autorkou fotiek je Andrejka Durčáková

Príjemný večer moji milí, 

opäť píšem.

Dnes dúfam, že moje slová prinesú ľahkosť. Najmä preto, že ja som ju posledné týždne postrádala a myslím, že nie som v tom sama. Všetkých z nás občas prepadne pocit smútku, beznádeje, lenivosti, nervozity či depresie. V "najlepšom" sa rovno zvyknú všetky zamotať dokopy, aby sa človek nenudil. 

Raz hore, raz dole

Od konca letných prázdnin sa môj život točil v krásnych, farebných obrátkach. Posledné dni letného slnka, mnoho aktivít, neustála spoločnosť úžasných ľudí a zážitky. Stále nové zážitky. No prirodzene, život sa zrýchľoval. Respektíve nie, nezrýchľoval, išiel rovnako, ale ja som nestíhala spracovávať. Trochu nesprávne narábanie so žitím v prítomnom okamihu - nasávať všetko nové a dobré, avšak zabudla som aspoň na chvíľu zastaviť. Myšlienky, pocity a emócie sa pomyselne hromadili. 

Našťastie, prišla zas raz typická facka - v podobe choroby. Ako dobre, inak by som asi nespomalila. Tak konkrétne, tentokrát to bolo o čosi vážnejšie, respektíve na dlhšie ako som zvyknutá. Krvné testy potvrdili podozrenie doktorov - infekčná mononukleóza. To znie dôležito, že? No v podstate je to len ďalší vírus z mnoho tisíc vírusov na svete, ktorý vás napadne len v prípade, že vám to treba. (Malá rada - spravte si z choroby kamaráta.) Avšak, tento kamoš, ma odstavil na dobu asi 5 týždňov. S odstupom si hovorím len jedno - aká som vďačná, že som dostala šancu na chvíľu posedieť a spracovať prechádzajúce týždne.

Späť do spomienok

Keď ste doma 5 týždňov, nemáte toho moc na práci. Obzvlášť, ak vám zakážu akúkoľvek fyzickú aktivitu a doslova kážu len ležať. Len ležať. 

Venovala som sa teda meditovaniu, písaniu denníka a rozmýšľaniu...

Je to asi automatické, že akonáhle človek začne so sebou trochu pracovať, prichádza na nové veci, no tiež sa dostáva k starým záležitostiam v sebe, ktoré nie-tak-úplne vyriešil. To sa stalo i mne. Riešila som pocity, ktoré som na seba nalepila ešte ako malé dieťa i tie, ktoré som nemala čas precítiť počas jesenných týždňov. 

Toto celé bolo oslobodzujúce.

Ale zároveň tak trochu vedrom studenej vody, ktorý na vás niekto vyleje.

Temné týždne

Prišli pocity úzkosti, nechcenia, smútku, hnevu až depresia. Nepíše sa o tom ľahko. Viete prečo? Lebo väčšina ma vníma ako slnko, ktoré svieti vždy a všetkým. No, nie vždy. (Písať tento príspevok je preto veľkou výzvou.) 

Kto vie prečo a kde sa to nabralo. Ale po návrate do kolektívu som poklesla na nálade úplne. Sivé dni, nechuť sa snažiť, nechuť komunikovať... žila som si na vlnách negativizmu. A nech sa som sa snažila akokoľvek, nie a nie nájsť niečo pozitívne. Ak áno, zdalo sa to "primálo" pozitívne a dobré, aby to môj pohľad zmenilo. Na podložku som sa vracala každučký deň, no tentokrát nepomáhala ani joga. Bola som zaseknutá v myšlienkach a pocitoch, ktoré sa len neustále točili dokola. Nedalo sa zastaviť. Zúfalosť, zmätok a smútok. 

Je pravda, že túto stránku som neukázala tým, ktorí sa so mnou stretávali na školských chodbách. Ukázala som ju len pred najbližšími, i to nie úplne. 

Nechcela som ukázať, aká sa cítim stratená. Možno som to chcela utlačiť alebo sa presvedčiť o tom, že je to pre neustále premýšľanie. Upokojovala som sa myšlienkou, že to prejde. Lenže bez akcie, nemôže byť reakcia. 

Akceptovať, to čo je

Zmena nastala po mesiacoch pravidelného cvičenia jogy a skúmania vlastnej osobnosti. Konkrétne spomeniem dve veci, ktoré mi otvorili oči a dúfam vám budú inšpiráciou v prípade, že si prechádzate niečím podobným.

Prvá, online joga program s názvom Revolution vytvorený milovanou Adriene. Všetkým s-angličtinou-nemajúcim-problém vrelo odporúčam.

Druhá, víkend v prírodnom prostredí s čarovnou komunitou ľudí, ktorý sa niesol v znamení jedného veľkého OMMM. (Týmto posielam láskyplné objatie všetkým, ktorí ste tento zážitok so mnou zdieľali.)

Poviem čosi viac len k tej druhej, víkend či pár dní venovaných meditácii a otvoreným vzťahom s ľuďmi, keď zrazu padajú bariéry a vy ste schopný "cudzincom" odhaliť viac ako vlastným kamarátom... no, taký víkend, by si zaslúžil zažiť každý. Ďakujem. 

Pomalinky, pomaly, som začala vnímať svet lepšie, staro-novými očami. Hlavne som prestala vzdorovať svojim náladám a pocitom, ktoré sa predierali na povrch a ja som ich odtláčala ako zlé či dokonca nevhodné*. Začala som akceptovať a prijímať.

*Žiadne pocity nie sú nevhodné.

Maličkosti sú dôležité

Budem úprimná, som stále len niekde na začiatku cesty z tohto transformačného obdobia. Každý deň čelím novým situáciám a informáciám, ktoré akoby ma chceli stiahnuť späť do negativity. Lenže výber uhla pohľadu je len na nás. A tak bojujem s nepríjemnými myšlienkami a namiesto toho sa sústreďujem na to pekné.

Hľadám v maličkostiach.

Pekné počasie, modrá obloha, vôňa lesa, jednoduché činnosti ako umývanie riadov, teplá sprcha, čas so sebou, kvalitné raňajky, dostatok tekutín, smiech, spánok, blížiace sa leto...

Naozaj netreba robiť veľké kroky. 

Drobnosti úplne stačia na to, aby ste sa začali cítiť šťastní.

Sú naozaj veci, o ktorých sa nehovorí ľahko. Ale viete čo? Cítim sa ľahšia akonáhle som so svetom túto skúsenosť zdieľala. Ďakujem za prečítanie príspevku. A do toho najbližšieho, majte sa krásne.

S láskou Valentina