Spomaľ

Na pláži sedí postarší pán, popíja vodu čerstvo narezaného kokosového orecha a pozoruje more. V diaľke sa vlny hrajú s krásnou plachetnicou a nad ňou poletujú hladné čajky. Vietor sa mu hrá s jemnými vlasmi, zatiaľ čo slnko ho hladí po tvári horúcimi lúčmi. Všade je pokoj, na chvíľu sa zastavil a len tak pobudol v prítomnom okamihu, kde sa stráca čas. Znenazdajky ho však vyruší otázka: "Čo to robíš?" 

Po jeho boku stojí pán v podobnom veku, len vyzerá trocha viac unavene: "Prečo len tak márniš čas?" 

Pán s kokosom v ruke sa otočí a mierne pousmeje: "Oddychujem. Nie je tu krásne?"  

Unavený pán povie:"To je. Ale len si predstav... vidíš tam tú plachetnicu? Keby si teraz radšej pracoval, zarábal peniaze. Za pár rokov by si takú mohol mať," povzdychne si a pokračuje: "Mal by si majetok, časom by si možno našiel ľudí, ktorí by robili pre teba. Mal by si takú, ba ešte lepšiu plachetnicu. Nič by si nemusel. Len by si tak sedel a popíjal chladený drink. Paráda, nie?"

Na malý moment ostane ticho medzi dvoma mužmi, hľadia obaja na more a každý rozjíma nad svojím. Pán s kokosom povie: "A čo robím teraz?"

Tento príbeh sa ku mne dostal už niekoľko rokov späť, netuším komu patrí a či som ho interpretovala správne. Každopádne tak nejak si to pamätám. 

Bravúrna metafora na našu dobu ponáhľačiek, luxusu a neustálej snahy byť viac, vlastniť viac a napredovať. Namiesto pokoja v duši potom máme problémy kam tie veci dať, kam sa stále posúvať a čo kúpiť, aby sme boli ruka v ruke so stúpajúcim trendom.

O tom, ako to je v našej spoločnosti, vieme a písať o tom nechcem... Chcem skôr o tom, ako sa ženieme my sami, mnohokrát aj bez toho, že si všimneme. 

Krásnym odrazom sú vzťahy okolo nás. Chceme od ľudí viac, než sú schopní dať v príliš krátkych časových úsekoch. Vidíme víziu, ktorú chceme a chceme ju hneď. Podobné je to aj so vzťahom k sebe samému - väčšina z nás rozmýšľa príliš často nad tým, čo robí zle a prečo nie je dostatočne dobrým, výkonným človekom.

A tak sem teraz píšem a ty, prosím, pozorne čítaj:

Si dostatočný presne taký, aký si. Nemusíš sa nikam ponáhľať a nemusíš všetko vyriešiť. Sadni si, sprav si čaj a oddychuj. Oddychuj, pretože inak ti všetko to "tu a teraz" pretečie medzi povinnosti, tabuľky, čísla a hodnotenia, ktoré ťa nútia zabudnúť, že si len človek. Nemusíš byť výkonný, nemusíš mať vždy dobrú náladu a úsmev na tvári. Namiesto toho proste buď. Nechaj veci plynúť len tak, aspoň na chvíľu. Jednoducho - spomaľ.

Slovíčko -spomaľ- mi dnes zarezonovalo veľmi silno. Kam sa to totiž neustále ženiem? Veď ja vlastne nemám kam. Som tu. Som teraz. Tak ako aj ty. A v konečnom dôsledku. Nič viac nemáme. Ani ty, ani ja. 

Navrhujem teda revolúciu voči dobe informačnej. Je prostá.

Vypni sociálne siete, zastav kdekoľvek si a keby len na minútu - mrkni okolo seba. Zhlboka sa nadýchni, uvedom si kvalitu vzduchu, ktorý prijímaš a vychutnaj si ho. Vydýchni a potom zas nadýchni. Takto stále dokola, ale s uvedomením, že si. Tu a teraz bez povinností, nátlakov a problémov. Pretože všetko vymenované je vlastne reálne len v našej hlave.  

Doba spomalenie moc nepripúšťa. Ale pravdou je, že my ho tiež moc nepripúšťame. A keď sa tak zamyslíte - my tú dobu tvoríme. Takže zmena, ako vždy, začína s nami. 

Prajem krásne nadchádzajúce dni, rýchle či pomalé - voľba je tvoja. 

S láskou, Valentína